Dušan Fajnor

V poslednej dobe, keď sa hlasy a slová utíšili, som zredukoval svoje nálepky a škatuľky, teda svoje hodnotenie na nich.

Kedysi som sa im naplno venoval a klasifikovali ich vo veľkom.

😪😪😪

Dnes, nechť som na ulici, v záhrade, v blízkosti TV a rádia, alebo interiéru a exteriéru plných ľudí, donútene ich nálepkujem (reagujem, prejavujem sa, chovám sa, alebo ticho ignorujem), iba tromi výrazmi:

😃😃😃

Ak sa mi niečo cudzie na hlas a slovo zjavuje, obranou tu je výraz „držaný nezmyselný obraz“. Ak sa mi niečo vo mne parafrázuje, či reflektuje, obranou tu je výraz „držaný nezmyselný symbol“. A ak moje telo a hlava prežíva emočne telo bolesti, teda reaguje na cudziu myšlienku.., obranou tu je výraz „držaná mezmyselná čakra“. Za pomoci tíchto výrazou som schopný sa ubrániť cudzím obrazom, symbolom a čakram.

🤠🤠🤠

Obrazom sú tu subjektívne cudzie myšlienky a sny, predstavy a fantázie, vizualizácie a manifestácie i javy,. ktoré mi škodia. Symbolom sú tu subjektívne hlasy a slová , ktoré kdekoho parafrázujú a reflektujú a sú mi tak na škodu. A čakrou tu je nič iné, ako blok, napätia, sila, odpor, prekážka na tele a hlave,. ktorú som na moment nútení prežívať.

😠😠😠

Ak som sám o samote a v diaľke, či na blízku je počuť prihovoriaci sa hlas a slovo, sa začnem ukotvovať v prítomnom oKamihu. To znamená, že si neustále meliem svoju básničku: napr. Keď sa sprchujem, tak sa sprchujem, viem, že sa sprchujem. Keď sa utieram, tak sa utieram, viem, že sa utieram. Keď sa mi nechce, pomáha: keď umývam riad, tak umývam riad, viem, že umývam riad. Alebo, keď idem do obchodu, tak idem do obchodu, viem, že idem do obchodu. V práci pomáha napr. keď robím, tak robím, viem, že robím a pod…

😃😃😃

Keď sa pristihnem že snívam, fantazírujem, hrám rolu, alebo dramatizujem, tak si to jednoducho uvedomím, zparafrázujem to a ukotvim sa potom v prítomnom oKamihu.

😀😀😀

Túto skreslenú a iluzórnu, nereálnu a neskutočnú realitu, udávam na bremeno mojej diagnóze, chorej duše, za ktorú som zodpovedný a uvedomujem si, že nieje na škodu len mne ale aj tým frflošom. Vždy keď si uvedomím túto paseku, je mi tích frflošou a mňa ľúto, že to musia prežívať. Zo subjektívneho pohľadu naberám falošný dojem, domnienku, že sa to tích ľudí muselo nejako dotknúť. Rád by som im vyhovel a to tým, že by som im bezchybne načúval, ale nedá sa. Diagnóza a papier nepustia. Som tak polohluchý a počujem iba tieto nezmysly. Kedysi som ležal v posteli a načúval okoliu deň a noc a všetci boli spokojní. Čo bolo, bolo, už žiaľ nebude!?

🧐🧐🧐